Kde pasú sa tie ovce

V období môjho dospievanie boli len dve mená, ktoré sa mi spájali s fotografiou. Daniela Mrázková a Anna Fárová. Ani jedna ako autorka fotografií. Obidve písali o fotografii a fotografoch. Písali tak zaujímavo, že vďaka ich textom som videl fotografie ako príbehy. Ako film, ktorý na malý moment zastavil, hoci v skutočnosti pokračuje ďalej. Po desiatkach rokov sa mi dostal do rúk životný príbeh Anny Fárovej v podobe knihy A pásly by se tam ovce ...

Keď som túto knihu dočítal chcel som sa pokúsiť zohnať na ňu kontakt a napísať jej osobný list. Chcel som jej poďakovať, ale aj napísať, že nie so všetkým v jej knihe súhlasím. Žial, ten list by bolo už zbytočné písať. Pani Fárová 27. februára 2010 zomrela. Tesne pred jej odchodom do nebeskej krajiny všetkých fotografov vyšli vo vydavatelstve Torst dve knihy neoddelitelne s ňou spojené: už spomínané A pásly by se tam ovce... a Dvě tváře, výber z jej diela.

Aneta, menom, ktorým pani Fárovú jej priatelia oslovovali po celý život, sa narodila 1. júna 1928 v Paríži. Otec, Čech narodený na Morave pôsobiaci v Paríži, matka Francúzka pôsobiaca v Prahe a dcéra striedavo žijúca vo Francúzsku a v Čechách. To bolo detstvo Anette Šafránkovej (pani Anny Fárovej) do jej šiestich rokov. Okupácia Čiech a Moravy a začiatok 2. svetovej vojny pre ňu znamenal trvalé usídlenie v Prahe. Rodinné zázemie inklinujúce najmä k výtvarnému a hudobnému umeniu ju nasmerovalo k štúdiu histórii umenia. Vzťah s priatelom a neskôr manželom Liborom Fárom znamenal úzky kontakt na české surrealistické a neskôr až undergroundové najmä výtvarné a dramatické umenie. Napriek tomu prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia znamenal výraznú zmenu. Vďaka obrázkovým magazínom typu Life sa začala zaujímať o humanistickú fotografiu. 13. septembra 1956 sa v Paríži stretla s Henri Cartier-Bressonom. O dva roky vyšla v Prahe monografia tohto guru svetovej fotografickej tvorby a súčasne bol daný základ edícii Umelecká fotografia. Vďaka nej sa za „železnou oponou“ mohli mnohí zoznámiť s menami ako Bischof, Kertész, Erwitt, Doisneau. Neskôr zdokumentovala diela Čechov Wiškovského, Drtikola, Sudka, Muchy, Štýrskeho. Keď akoby „mimochodom“ podpísala Chartu 77, musela sa stiahnuť z verejného života. Napriek tomu už v roku 1981 zorganizovala výstavu v Metternichovej sýpke v Plasech (osobne sa jej zúčastnil aj Cartier-Bresson) a v roku 1988 stála pri vzniku výstavy Jedenáct v rámci, ktorej sa predstavili aj predstavitelia tzv. novej slovenskej fotografickej vlny Stano, Prekop, Župník. V polovici 90.-tych rokov sa presťahovala do Slavoníc, kde po dlhej chorobe aj zomrela.

Autobiografická kniha A pásly by se tam ovce... vznikla na základe rozhovorov, ktoré s pani Fárovou viedol v rokoch 2004-2005 Viktor Stoilov. Hneď v úvode čitatela prekvapí velká dávka úprimnosti v jej výpovedi o osobnom aj profesionálnom živote. Aj tam, kde veci nie sú dorozprávané do detailov je lahké si domyslieť, že ani v detstve ani v dospelosti tejto ženy neboli veci vôbec jednoduché. Prostredie, v ktorom sa pohybovala, sa ani zďaleka nedá nazvať všedným. Pre mnohých bohémské, pre prudérne založené povahy až dekadentné, blízke politickému disidentu, napriek tomu otvorené širokej verejnosti. Keď autorka rozpráva o svojej práci pre Umeleckopriemyselné múzeum v Prahe, keď spomína na začiatky edície Umeleckej fotografie je vidieť jej neobyčajnú pracovitosť a vytrvalosť. Spomína na svoju prácu pri triedení a katalogizovaní tvorby Josefa Sudka a Františka Drtikola. Na prvého z nich spomína na základe osobných stretnutí a priatelstva. Škoda, že práve tu sa po prvý krát prejaví istá povrchnosť. Povrchnosť spočívajúca v tom, že v hoci subjektívnom podfarbení, predsa len mohla hodnotiť osobnosť a tvorbu tejto nezamenitelnej postavy českej fotografie, hlbšie a detailnejšie. Pri Drtikolovi, ak niekto pozná jeho životný príbeh lepšie, je to ešte citelnejšie. Pani Fárová naznačí niečo o Drtikolovej budhistickej orientácii (hoci to nie je presné), naznačí, že niečo by ešte dopovedala, ale nedopovie. Najmä v Čechách je Drtikol známy nie len pre svoju avantgardnú fotografickú tvorbu, ale aj ako duchovný učitel (budhizmus mu bol možno inšpiráciou). Pri Cartier-Bressonovi, akoby mimochodom spomenie, že občas nemal ďaleko k riešeniu pre neho nepríjemných situácií fackou, ale o incidente, keď v Prahe skoro vyfackal fotografa, ktorý ho bez jeho dovolenia chcel odfotiť, sa z jej úst nič nedozvieme. Škoda. Svojho času som sa o tejto príhode dočítal v článku pána Dostála, ktorý vyšiel v českom Photo Life. Priznám sa, že tá príhoda velmi naštrbila môj osobný obraz o Carter-Bressonovi ako neprekonaného humanistu vo fotografii. Škoda, možno by mi (a možno aj niekomu inému) vysvetlenie pani Fárovej pomohlo pochopiť správanie tohto nenápadného lovca rozhodujúcich okamihov. Tiež ma prekvapilo, že slovenskí fotografi študujúci na pražskej FAMU sú v jej podaní zaradení do škatulky československí fotografi (alebo nejasne akoby českí autori). To už možno zo mňa hovorí urazená národná ješitnosť. V každom prípade je táto osobná výpoveď obrazom diania vo fotografickom svete v časoch našej socialistickej minulosti. Pochybujem, že bude niekedy niečím prekonaná. Ústredným motívom knihy je fotografia, je však spätá s osobným príbehom jednej neobyčajnej ženy na pozadí rokov, ktoré môžeme považovať za jeden z najhorších sociálnych experimentov dejín ludstva. Svojím spôsobom sa podarilo spojiť zdanlivo nezlučitelné a vytvoriť z toho pútavý príbeh určených nie len pre milovníkov fotografie.

Samotný názov biografie A pásly by se tam ovce... akoby predznamenal celú knihu. Mnohé ostáva nedopovedané. Tak ako neuskutočnený projekt, ku ktorému sa slová A pásly by se tam ovce... vzťahuje. Napriek tomu je to pekná kniha.