Keď zadný vchod je slávnostnou bránou

Recenzia knihy Bratislava zadným vchodom 1918–2005 (Fotofo, Stredoeurópsky dom fotografie Bratislava, 2005).

Mala byť dieťaťom Mesiaca fotografie 2005. Nebola. Mala byť pokrstená v novembri roku 2005. Pokrstili ju vo februári 2006. Mohla byť druhou vlajkovou loďou slovenskej fotografie s Bánovým Iným Slovenskom v minulom roku. Stala sa prvou vlajkovou loďou v roku 2006. Toto všetko sa dá napísať o knihe: Bratislava zadným vchodom 1918–2005.

Možno je trochu paradoxné začať rozprávanie o knihe fotografií hodnotením písaného slova na jej začiatku. Napriek tomu je to tento krát správne. Pár strán, ktoré napísali Andrej Ďurkovský, Václav Macek a Kornel Főldvári sú ako zrejúce víno. Dobré na začiatku, lepšie v strede a na konci už vyzreté a skvelé. Ďurkovského „hľadanie pravdy v tváre mesta“. Macekovo obzretie za 15 rokmi s Mesiacom fotografie a mestom, ktoré sa stalo domovom Stredoeurópskeho domu fotografie. Főldváriho vyznanie o Bratislave, ktoré je výpoveďou, ktorú nesie v srdci každý, pre ktorého je Bratislava Mestom. Výpoveď o to silnejšia, že Kornel Főldvári nie je rodený Bratislavčan.

Kniha je rozdelená do štyroch častí. Podľa rokov na etapy: 1918–1945, 1946–1968, 1969–1989, 1989–2005. Osobitným prológom sú fotografie Eduarda Koziča z rokov 1863 až 1865. Krajinársky ladené fotografie sú spomienkou na Bratislavu, keď bola úplne iným mestom ako dnes. Žiadna z etáp, nám „historicky blízkych“ priamo nedokumentuje veľké a prelomové udalosti. Samozrejme ak čitateľ tak nechápe napríklad otvorenie obchodného domu Bohuslav Brouk (dnes OD Dunaj) v roku 1938. Viliam Malík, hádam ešte aj dnes s úškrnom konštatuje, že za posledných takmer 70 rokov sa nič nezmenilo. Rovnaké tlačenice, rovnaké postrkovanie, rovnaká túžba spotrebiteľa nakúpiť prvý, čo najlacnejšie a čo najviac.

Karol Kállay: Klzisko na Dunajskej ulici, 1953. © Karol Kállay

V druhej časti je to, čo ja osobne považujem za najlepšie z tvorby Karola Kállaya. Fotografie zaniknutého Podhradia. Osobitne obrázok muža montujúceho (demontujúceho?) nápis Moderna nad vchodom do domu, pred ktorým stojí chlapec v krátkych nohaviciach a z pravej strany všetko dopĺňa konská hlava. Fotografia, ku ktorej sa vždy rád vraciam. Roky 1946 až 1968 prinášajú stretnutie s autormi z legendárneho Magnum Photos, René Burrim a Jozefom Koudelkom. Najväčšie prekvapenie som zažil v podobe Grossmanovho cyklu Prváci, Štrkovec, 1965. Ak bezpečne spoznávate sídlisko svojho detstva, paneláky na Komárnickej ulici a nikdy pred tým ste ani netušili, že takýto cyklus existuje, je to šok. Prirodzene tu nechýba Bielikovo Šafaríkovo námestie, 21.8.1968. Zaslúžene jedna zo sto najlepších fotografií 20. storočia.

Etapa 1969–1989. Fotografie ľudí, či už z ulíc, alebo obyvateľov domov pôsobia veľmi uzavreto. Presne tak ako sa žilo v tých rokoch. Ulica bola náš dom (aby som parafrázoval Elán). Skutočne sa však žilo v krčmách, na diskotékach a v bytoch. V exteriéroch sme chodili uzatvorení do seba. A mesto chátralo a chátralo. Presne ako na fotografiách. Vizuálne najzaujímavejší je asi Bartošov cyklus Obchodná ulica (r. 1985). Rovnako ako za socializmu, ešte aj dnes osobité panoptikum mesta, ktoré si stále žije vlastným životom. So Stachovým Príbehom jedného výkladu ide o najlepší dokument 80. rokov.

Súčasnosť, otvára Palo Breier fotografiami z Veľkej nežnej novembrovej revolúcie. Z môjho pohľadu, nie práve najlepším výberom. Pamätám si na jeho výstavu o novembri 1989 v Umeleckej besede. Myslím si, že fotografie z likvidácie ostnatých drátov na slovensko – rakúskej hranici mali väčšiu dynamiku a viac rozprávali o meste ako zahalené sochy Gottwalda a Milicionára na Račianskom mýte. Zmena spoločenského režimu, ale určite aj 15 rokov fotografického festivalu Mesiac fotografie sa podpísali na väčšej účasti zahraničných fotografov v poslednej časti knihy. Iný pohľad, iné techniky, iná mentalita. Hlavnú úlohu hrá stále Bratislava. Naozaj dobré.

Iba pre zaujímavosť pár údajov. Kniha prináša fotografie päťdesiatjeden autorov. Z nich je sedemnásť cudzincov. A iba desať rodených Bratislavčanov.

Čo môže dať Bratislava zadným vchodom čitateľom z iných miest? Veľmi veľa. Fotografie zachytávajú vývoj dokumentu. Jeho sociálnu orientáciu v 1. polovici 20. storočia. „Filmovú dynamiku“ typickú najmä pre 60. roky. Až po súčasný nádych ľahkej iracionality typickej pre postmodernu. Samozrejme, že žiadna z týchto kategórií neplatí absolútne. Spoločným menovateľom všetkých obrázkov je poetika. O to príjemnejšia, že autormi sú aj cudzinci. Že sa práve im podarilo objaviť dobre utajené genius loci.

Recenzie sú vždy subjektívne. A recenzent sa môže tisíc krát odvolávať na objektívne parametre. Ak hodnotím ja Bratislavu zadným vchodom, musím napísať, že som sa do tejto knihy zamiloval. Pretože milujem Bratislavu. Úplne iracionálne, hoci objektívne dôvody by som si preto našiel. Myslím, ale že to nie je nutné. Stačí moje priznanie.

P.S.: Ťažko v tejto chvíli odhadnúť, akým spôsobom bude kniha distribuovaná do predajnej siete kníhkupectiev. Aktuálne informácie, prípadne kontakt na vydavateľa je možné nájsť www.fotofo.sk.